Naše pracovisko bolo založené v roku 1967 pod názvom Kabinet literárnej komunikácie. Za účasti jeho zakladateľov Antona Popoviča, Františka Mika, Jána Kopála, Pavla Plutka, Štefana Knoteka, neskôr Tibora Žilku, Petra Libu a ďalších sa kabinet v 70. rokoch 20. storočia etabloval ako jedna z mála umenovedných inštitúcií tzv. východného bloku, ktoré získali medzinárodné renomé. Výskumné výsledky pracoviska boli s priaznivým ohlasom prezentované v Nemecku, Kanade, USA, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Švajčiarsku, Rakúsku, Slovinsku a v ďalších krajinách. Dodnes je jeho osobitá metodologická iniciatíva v domácich a zahraničných vedeckých encyklopédiách evidovaná ako Nitrianska škola.
Vzhľadom na postupnú transformáciu aj rozširovanie výskumného záberu pracoviska na oblasť ďalších druhov umenia a napokon celej živej kultúry, mimoumeleckého estetična, mediálnej kultúry či popkultúry sa pracovisko neskôr premenovalo na Kabinet literárnej komunikácie a experimentálnych metodík (1971 – 1979), Vedeckovýskumné pracovisko literárnej komunikácie a experimentálnych metodík (1980 – 1986), Ústav jazykovej a literárnej komunikácie (1986 – 1993) a napokon na Ústav literárnej a umeleckej komunikácie (od roku 1994).
Základné výskumy Nitrianskej školy sa v jednotlivých dekádach sústreďovali na rôzne literárno-vedné a umenovedné problémy. Primárne išlo o koncipovanie novej teórie textu, štýlu, výrazu, literárnej komunikácie a metakomunikácie. Následne bola rozpracúvaná ontológia umeleckého textu a metodológia jeho interpretácie. Ďalší výskum sa orientoval na teóriu prekladu, medzitextového nadväzovania a intertextuality. Vedecké aktivity pracoviska sa neskôr presunuli na oblasť pragmatickej a recepčnej estetiky. Odborné výstupy z riešenia uvedených okruhov boli publikované v kľúčovej edícii vedeckých zborníkov, ktorá začala vychádzať v roku 1968 pod názvom O interpretácii umeleckého textu (dodnes vyšlo 27 zväzkov). Systematicky sa tiež rozpracúvali dovtedy nereflektované trendy v aktuálnom umení ako napr. drastickosť a brutalita výrazu, výrazové osobitosti teenagerskej kultúry, show ako výrazový princíp, problematika morfológie, kompozície umeleckého diela a i.
Okrem zmienených a v aktivitách nášho pracoviska stále prítomných či registrovateľných vedecko-výskumných tendencií (ťažiskovo výrazovo orientovaná interpretácia umeleckého diela) a čiastkových problémových okruhov (napríklad problematika intertextuality) sa najnovšie v rámci našej vedecko-pedagogickej činnosti prirodzene vyprofilovali dve „silné“ a vzájomne komplementárne línie: 1. arcitextuálna tematológia ako literárny a umenovedný výskum kultúrne zakladajúcich prapríbehov s dôrazom na typologické postihnutie osnovných tematických segmentov a 2. pragmaticko- estetická reflexia populárnej kultúry v širokom ponímaní. Platí pritom, že od konca 90. rokov dopĺňa relatívne široko zameraný základný výskum v rámci aktivít nášho pracoviska tzv. praktická estetika – osobitá koncepcia estetického vzdelávania, ktorá produktívne prepája teóriu s praxou.
O príbehu Nitrianskej školy, jej koncepcii a metodologických východiskách pozri bližšie:
